Party Hard

              Prvý raz sme mali v triede hudbu, akú sme chceli. Pamätám sa, že Paťo doniesol 2 malé repráčiky a najviac bol z nich nadšený asi Aďo. Keď ich zapájali do siete  Aďo povedal: „No tak, rýchlo. Som zvedavý ako budú hrať. Iva žičla by si nám svoju MP3-ku?“  Keď pripojili Ivinu MP3-ku a hlasitosť vytočili na maximum, Iva neustále pretáčala pesničky. Trvalo to tak dlho a bolo to také nepríjemné až im ktosi povedal „Veď to nechajte tak! Buď pustite celé pesničky, alebo nič!“.

              Ovšem mojim slobodným spolužiakom to asi veľa nepovedalo, lebo nielenže pesničky neprestali pretáčať, ale už sa aj hádali, koho mobil tam pripoja. Ale aspoň nechali hrať 1 pesničku 0,5-1 min. a vraj z nej vybrali to najlepšie, takže sa v celej triede ozývalo len tuc tuc tuc. Ale našťastie pre učiteľky (asi by ich z nás trafil šľak) a možno aj pre Paťa (asi by mu hneď zobrali repráčiky) a niekoľkých spoluúčinkujúcich (tí čo tam napájali mobily a cez ne (a reproduktory) púšťali hudbu) toto bola naša súkromná Party Hard – čiže zavreté dvere a žiadna učiteľka ich nemohla otvoriť bez “čestného ohlásenia“ čo vždy znamenalo zúrivé zachraňovanie svojho mobilu a – Paťových malých repráčikov.

              Cez niektorú z prvých prestávok prišiel aj Kiko z 8.A, ktorý ku nám niekedy chodil (cez prestávky) „No poj sem Dunčo! Kukaj jak nám to tu ide!“ No hoci bol Kiko pravdepodobne prekvapený, len sa pousmial. Ešte aj pred matikou, keď sme sa vlastne všetci mali učiť na veeeeeľkú písomku (3. Písomná práca z matematiky), všetci na to zvysoka kašlali a nezdržala som sa pošepnúť Ive (mojej spolusediacej) „Posledná radosť pred písomkou, čo?!“ A Iva to samozrejme zakričala na celú triedu Aďovi a on sa zasmial, že „hihi...No...hej! Asi hej.“ Pred matikárkou to stihli schovať len tak tak. Tak sa nám snáď za to nepomstí známkami. Bohužiaľ druhý raz nás prichytila – a Broňovi zobrala mobilčeq. Aďo sa jej ešte pýtal, keď spratávali reproduktory „Ale pani učiteľka, prečo... veď my nemáme nič na práci...prečo nemožemeee?...“ „No ja som počula niečo iné. Vraj vám slovenčinárka nechala prácu. Máte písať nejaké slohy.“ – učitelia nemajú vôbec zmysel pre humor. Vždy musia odpovedať celkom vážne.

             Aj tak sa nám ju ale podarilo „vypratať“ von z triedy tým, že sme jej povedali, že nám slovinárka nechala papiere na písanie. Niežeby sme klamali, ale bola to pravda a ona musela vyjsť o poschodie vyššie do slovenčinárskeho kabinetu. A čakala som, že hneď ako sa zatvoria dvere... no jasné... viacerí vytiahli mobily a nahlas z nich púšťali pesničky, ale pravdepodobne mali prst na červenom slúchadielku (aby všetko vypli), lebo hneď ako vošla učiteľka bolo v triede hrobové ticho.

             A to prekvapí pri našej triede nielen každého učiteľa ale aj nás samých (niekedy ani sami nevieme, že sme vôbec ticho). Lenže matikárka nás už poznala a vedela, že sme zase čosi vyviedli - ale asi ju dosť škrelo, že nemala žiadne dôkazy (učiteľom stačí niekedy ako dôkaz aj to že počujú to, čo nikdy nikto nepovedal) aby nás mohla „udať“ (sama sebe – čo dodáva učiteľom pocit vykonanej povinnosti, hoci...brať nám telefóny – v tom teda nevidíme nič zaujímavé) - ale nie...nie je až taká zlá ako sa zdá, v podstate ju máme asi najradšej zo všetkých učiteľov.

               Keď zazvonilo na prestávku Braňo si hneď zobral mobil za čo si vyslúžil od matikárky veľké rozhorčenie a pár slov. Braňo sa na to samozrejme len zasmial – veď je predsa slobodný a plnoprávny žiak, tak si nenechá rozkazovať od nejakej učiteľky nie?! Cez prestávku dala Iva návrh že donesie do školy... „Aďo, počuj ja mám doma takéto reproduktory (ruky roztiahla na hádam pol metra výšky) a oni majú maximum 50 a už na 20 je to také, že tuc tuc tuc tuc. Donesiem do školy nie? Dáme ich hentam dozadu.“ Nevedela som síce ako to chce zobrať do školy, lebo reproduktory vysoké pol metra vážia toľko, že by neodniesla ani len jeden... Ale však čo...objednáme dodávku nie?!...OK! Úloha splnená (to znamená, že trieda sa rozpadla)... Oni by toho boli pravdepodobne schopní, pretože naša trieda vždy bývala jednou z najakčnejších a vždy ku koncu roka (to znamená cca v apríli) ožívala až hrôza. Učiteľom z nás vlasy dupkom stávali a asi aj naša triedna nás už mala dosť. Pomyslela som si – keby ich tu doniesla tak som presvedčená, že by to asi naša trieda nevydržala a potom by sa splnili slová básnika Daniela Heviera – Poplach s ôsmakmi:

 

Ôsma trieda poškoláci,

V škole sa im veľmi páči.

Vystrájajú:

  • Lotroviny
  • Čertoviny
  • Voloviny
  • Šašoviny
  • Frajeriny
  • Koniny a
  • Somariny.

Z triedy sú len

Rozvaliny!

Školník ich už domov ženie.

Dupocú jak stádo slonov.

Žiaci vykrikujú, že nie:

-Tu je príma!! To je ono!

 

Musím sa síce priznať, že ten poplach mal byť s prvákmi, čiže slová básne som trochu pozmenila aby to vyhovovalo danej situácii ale všetko na nás sedí, ak teda neberieme do úvahy pár drobností ako napr. to, že my sme ešte nikdy neboli poškole, školník nás ešte (našťastie) domov nehnal a nikdy sme nahlas nedali najavo, že „Tu je príma! To je ono!“ a naša trieda ešte (napodiv) drží pokope.

 

PS: Pred poslednou hodinou už boli všetci v triede nažhavení ale ešte netancovali, no myslím, že keby bola aj v sobotu škola už by sme sa asi roztancovali. Vtedy tomu chýbala už len diskoguľa.