Oslava konca školského roka alebo "Tomorrowland"
Často sme poriadali malé triedne aktivity. Raz sme sa rozhodli urobiť si grandióznu oslavu konca školského roka v osmičke. Najprv sme chceli ísť niekam na chatu s triednou, ale ani ja, ani niektorí moji spolužiaci a ani naša pani triedna učiteľka sme si to nevedeli dosť dobre predstaviť. Naša triedna pani učiteľka si nami rozhodne nechcela spríjemniť víkend na chate pod Ostrým. Nuž sme sa rozhodli, že koniec roka oslávime sami a nesúci sa v našom nadanom, športovom duchu.
Laura u svojho otca zorganizovala halu, tí, ktorí chceli ísť sa poskladali na občerstvenie a máličko peňazí sa nám ušlo aj z triedneho fondu. Mali sme si zahrať bedminton a tenis (nebojte sa – boli naozajstné) a Laura sa rozhodla, že za jedno sobotné popoludnie musíme stihnúť asi celé olympijské hry, lebo sme mali odohrať z oboch športov dvojhry, štvorhry a ešte aj vyhodnotiť víťaza. Jediní, ktorí sa z našej triedy nezúčastnili boli Jakub, Mišo, Nina, Frqo, Majka, Paťo a Evka.
Prišli sme, nachystali jedlo – na stoly išli rôzne maškrty ako slanosti a sladkosti, zopár fliaš minerálok a ďalšie krabice džúsov a plechovky nealkoholického piva... Laurin oco pristavil ku stene „bedňu“ a mohli sme začať „žúrovať“. Ľubka cez USB kľúč pustila pesničky a my sme sa pustili do žranice a neskôr sme si ugrilovali dokonca aj špekačky. Ale chalanom sa Ľubkine pesničky nepáčili a tak išli k tým Ľubkiným 500 čo to prihodiť (iba nejakých 200, čo nie je veľa a čakať sme museli na ne len nejaké 2 hodinečky, inak OK).
Keď sa vrátili, nemohli sa preklikať, lebo Ľubqin USB si pesničky poprehadzoval ako chcel, nuž to nakoniec nechali tak a pustili TomorrowLand. Ostatní sa zúrivo vrhli do svojej novej tenisovej a bedmintonovej kariéry (ani netušili, že si raz v týchto športoch zmerajú sily na olympijských hrách – našej triedy a, že v tom budú tak skvele vynikať (ako inak, nikto z nás okrem Laury a Filipa tieto športy takmer nepoznal )).
Ja som sa len tak motkala a nemala som ani najmenšiu chuť zmerať si s niekým sily v bedmintone – jednej z mojich najobľúbenejších hier, no našťastie som nebola sama a tak, hneď ako sa uvoľnilo bedmintonové ihrisko, išla som si zahrať s Lukášom, aj keď nie súťažne, ale to bolo na tom skvelé, že o nič nešlo, zahrala som si a spotila ako kôň.
No a pretože sme nemali času jak čečiny, nestihli sa všetky Laurikine plány a zo štvorhier si stihla zahrať len prvá – v tenise (ako inak – zahrali si Laura a Filip, tak bolo všetko OK). Na konci sme dostali aj diplomy za účasť na tenisovom tréningu a Laura na záver dodala: „Tak, tu máte diplomy, ktoré som sama krvopotne vyrábala“ a tichšie dodala „našla.“ Dostala som diplom a dozvedela som sa, že od tejto chvíle sa volám nie Evka, ale Evičkušička.
Rozišli sme sa smädní, hladní, upracovaní (museli sme po sebe upratať a aj pri upratovaní odznelo zopár trochu šišnutých dialógov a napokon sme videli aj Aďa zametať), spotení, unavení a asi ani poriadne nevybláznení, lebo naša trieda môže aj odpadávať od únavy a ešte stále bude vymýšľať hovadiny a o chvíľu sme zase čulí (dobre že sme v tej hale nezostali dlhšie, lebo Laura to už videla na podpálenú a nádherne do noci svietiacu halu).
Medzitým si chalani ešte stihli zavolať niekoľko telefonátov na neznáme čísla a robiť si prču z tých, ktorým volali a „ponúkať veľmi výhodnú kúpu – jeden stromček za cenu troch“ a stihli sa ešte zahrať aj na postihnutých dementov volajúcich akýmsi prostitútkam, ktoré sa asi po tomto telefonáte vzdali svojho povolania a už asi ani nevedeli čo si majú myslieť o ich imaginárnom Filipovi, ktorý mal 20 aj čosi, bol fešák a - padnutý na hlavu. Chalani sa totiž pri telefóne striedali.