Zistenie 2. - S Magdalénou bude mať každá reklama úspech

              Po upozornení Magdalény vyučujúcou, že Magda na krúžku nebude mať hlavné slovo, sa toto upozornenie zjavne – neuchytilo. Magda sa teraz mala pripravovať na súťaž „Kysucký mikrofón“ a mala si pripraviť vlastnú reláciu, reklamu a interview. Na krúžok však prišla bez textu, bez zošita, s úsmevom na tvári a – improvizáciou. Hneď ako vstúpila, jej osobnosť naplnila celú triedu a nepotrebovala k tomu ani mikrofón. Náplecná taška letela ku lavici a jej majiteľka sa zvalila na stoličku. Následne sa snažila čo najnenápadnejšie pohľadať v taške papier a pero. Pero sa po chvíli hľadania síce našlo, ale ten papier... No už bolo neskoro. „Tak!“ ozvalo sa zrazu a až keď sme sa strhli, sme si uvedomili, že to bol učiteľkin hlas „Magda, ty si si mala doma pripraviť tú vlastnú reláciu a reklamu...“ Magdaléna vzápätí vykúzlila nevinný úsmev a krásne, veľké a zmyselné psie oči „Pani učiteľka, ale ja som si to písala doma a ja tu dneska nemám zošit a ani papier.“ „Ach jaj!“ ozval sa hlasný vzdych, ktorý znel akoby bol jeho nositeľ už celkom zmierený s osudom mať Magdušku za žiačku.   

              Magdin prístup k epickému tvoreniu bol zjavne veľmi komplikovaný, pretože pri ňom dokázala nielen tvoriť, zabúdať, opakovane si na to spomínať, v predvedení to nadobro pretvoriť a improvizovať, ale zároveň aj počúvať hudbu, rozprávať sa s nami, rozčuľovať sa nad zlými slúchadlami a riešiť, či môže mať pri moderovaní na stole vyložené svoje veľké, ťažké bagandže s opätkami. Na všetko, čo robila mala odpoveď. Na počúvanie hudby odpovedala „No ale to je predsa moja inšpirácia...“; na slúchadlá „bez nich nemôžem počúvať...“; na vyložené nohy „ja si potrebujem po dlhom a únavnom dni v škole aj oddýchnuť!“ Po chvíli sa začala s nami zase rozprávať a tak trochu niektorým narušila tok ich myšlienok.

              Avšak hneď, ako sa vyučujúca chcela dostať k slovu, sa k slovu – samozrejme – nedostala. Magdaléna si vždy vedela vybrať na rozprávanie svojich príhod ten najskvelejší čas. „Pani učiteľka! Keby ste vedeli! Ja som dneska išla vo vlaku s takým PEKNÝM chalanom!“ Magdaléna, nech už rozprávala čokoľvek, sa v svojej reči naplno vyžívala. Aj teraz dupala nohami, nakláňala sa nad lavicu, poťahovala šnúru na slúchadlách a nakoniec si veľmi epicky a dramaticky prešla rukou po vlasoch a prehodila si ich dozadu. Musím priznať, že viacerí sa asi skôr zaujímali o to, čo bude v dramatickom prejave nasledovať, než o jej odpoveď, keď jej kládli otázky.

              Samozrejme ohľadom toho veľmi PEKNÉHO chalana. Magduške pri rozprávaní žiarili oči, jej hlas dostal SILNE DRAMITCKÝ podtón. A možno to bol aj hlavný tón. Jej úžasný prejav sa celkom iste nerozliehal len po triede, ale aj na chodbe a v ostatných triedach. Myslím, že chudáci žiačikovia hrajúci na klavíri Beethovena sa nemohli poriadne sústrediť a tak klavír občas vylúdil taký falošný tón, akoby to hral nejaký mimozemšťan z inej galaxie. Keď sa v triede rozhostilo nepríjemné ticho, bolo ho treba niečím oživiť.

               Najlepšie Magduškou. To iste vedela aj pani učiteľka, lebo vzápätí od nej dostala Magdaléna povolanie na predvedenie svojej relácie a reklamy. Prvá bola relácia „O hudbe“. Magdaléna skočila priamo do deja, až sme temer vyleteli zo stoličiek... „AHOJ! AHOJ! AHOOOOJ!“ skričala na celú školu a rozhodila rukami tak prudko, že jej z nich temer vyletel mobil „V dnešnom vydaní o hudbe si povieme o...“ Ďalej sa nedostala, lebo naraz zistila, že má na stole trochu zmätok, má na ňom vyložené nohy a nemá uvádzaciu zvučku... Zmätok na stole vyriešila jednoducho – všetko z neho jednou rukou zhrnula tak originálne, že na ňom zostali len mobil, slúchadlá, šatka a papiere. Vyložené bagandže vyriešila tak, že si na stoličke prehodila nohu cez nohu a uvádzaciu zvučku vyriešila...

               OCH NIE! TRIANGLOM! Nepríjemný zvuk, vydávaný kovovou paličkou búchanou o všetky steny triangla vo veľmi rýchlom poradí sa mi vrezával až do špiku kostí a naskočila mi husia koža. Jej relácia bola samý protiklad. Na jednej strane povedala, že nie je žiadna One Direction-árka a na druhej strane hovorila, ako ich zbožňuje a ako ju ich príbeh dojal až k slzám. Rozprávala síce o dvoch rôznych veciach – o koncerte Seleny Gomez a o filme One Direction, ale ja som z toho mala dosť zvláštny pocit. A možno to nebol len pocit, keď sa mi zdalo, že One Direction odspievali koncert Seleny Gomez a tá bola na oplátku hrať v ich filme... Skrátka hotový galimatiáš.

               Reklame na okuliare Sunshine som však nerozumela o nič lepšie. Po zákaze používať bubon to bolo lepšie. Triangel mohla Magdaléna použiť len jemne a s ladným pohybom ruky – pri ktorom zvuk režúci sa až neviem kam – umlčala. Čierne slnečné okuliare so zlatým rámom jej sedeli aj nesedeli. Po predvedení reklamy na stoličke, pri ktorom skoro rozobrala lavicu i stoličku, sme jej radšej povedali nech to skúsi postojačky. No netušili sme, že ona je schopná rozobrať aj celú triedu – ak bude chcieť. Magdaléna preskočila cez lavicu do nášho stredu a vzala čalúnenú stoličku. V prvej chvíli sme nechápali na čo ju vlastne chce – sedieť predsa nemala... No keď sa Magduška na ňu postavila OBUTÁ, tak sme pochopili, že z nej chce pravdepodobne štýlovou piruetou vo vzduchu zoskočiť. Tak sa aj stalo. Urobila vo vzduchu krásnu piruetu a – skoro sa prizabila.

               Obrovský balík vrodeného umenia skvele zaimprovizovať však očividne pomohol... „Okuliare Sunshine...“ pokračovala akoby sa nič nestalo a s jastriacimi očami (ktoré síce nebolo vidieť, ale bolo ich jasne cítiť) sa mierne predklonená vyzývavo poobzerala dookola. „Diabolsky dobré, anjelsky príťažlivé...“ na chvíľu si okuliare zložila a zvodne na nás zamrkala očami. Potom si ich znovu nasadila na nos. „Len za 12. 99!!!“ Pri týchto slovách sa už len málokto zdržal smiechu – Magdaléna sa prikrčila a energicky a veľmi prudko gestikulovala rukami. Klopkala popri tom opätkami a potkýnala sa o vlastné nohy. Kričala, dychčala, mrkala a chodila sem a ta. „A pozor!!!“ zdvihla významne ukazovák dohora a pozrela na nás diabolským pohľadom s okuliarmi spoly nasadenými na nose „Ak zavoláte do piatich sekúnd od uplynutia týchto mojich slov, dostanete okuliare pre BABKU“ dramatická pauza „pre DEDKA“ ďalšia dramatická pauza „Ale to ešte nie je všetko!“ zase pauza „ak zavoláte ihneď, dostanete zváračské, lyžiarske a potápačské okuliare – ÚPLNE ZADARMO!“ 

                Pri jej neopakovateľnom a dramatickom prevedení búchali v triede pomaly sa rozpadajúce stoličky, čo sme sa na nich tak smiali, že sme sa nemohli ani nadýchnuť, chytali sme sa za bruchá a úsmevy nám na tvári azda navždy stuhli. Odteraz sme nemohli robiť nič iné, len sa smiať. „Volajte na číslo 0933445556789. Okuliare Sunshine!“ Číslo len odrapkala a bolo nám úplne  jasné, že ju ani najmenej netrápi, že telefónne číslo má vždy 10 miest a nie 13... Pri poslednej vete rozhodila naplno ruky akoby nás chcela bláznivo objať a naraz jej bláznivo-dramatický prejav ustal akoby uťal. Klesla na stoličku. Určite ale nie od vyčerpania... Čakala kritiku, no aj keby sa niekto chcel ozvať, tak nemohol. Nikto, kto bol prítomný zo seba nedokázal dostať slova, ani sa nadýchnuť...

                Magduš, presne tak sa to robí – najprv si smiechom umlč porotu a potom ich nechaj prísť na to, že ty to skrátka vyhráš... Však čo! Bez hanby!