Kapitola 4+5

Kapitola 4. – Mučivé myšlienky

             Keď spolu s Kamriou došli na izbu, Síhar si znudene nachystala knihy na druhý deň a vyčerpanú a plnú sklamania ju to hodilo na posteľ. Hľadela do stropu a premýšľala, čo bude s Nugurom a to zvlášť ak bude musieť odísť domov. Vtom do izby vtrhla malá prváčka Arina a nadšene rozprávala o nejakom novom členovi Akadémie. „...A preskočil dva ročníky, tak ako aj ty, Síhar!...“ toto Síhar znova nechcene postavilo na nohy a vyvalila oči. V duchu ju síce napadlo, že... „To nemôže byť pravda!“ zašepkala so zatvorenými očami a radšej sa zdvihla a odišla. Potrebovala byť sama, potrebovala sa preletieť s Nugurom aby jej z hlavy vypršali všetky tie otravné a nemožné myšlienky. Sadla si do kamenného oblúka a jej duševné sily[1] pracovali až na také obrátky, že sa zatiahla obloha a búrke viseli nohy. Ani netušila, že ju niekto sleduje. Koniec koncov v tmavomodrých džínsach, čiernom tenkom svetri a čiernou šatkou okolo krku a ťažkými bledohnedými topánkami na opätkoch pripadala veľmi pekná aj samotnému Nikimu. „Ahoj! Čo tu tak sama? Dole v sále sú predvianočné hostiny a ty si tu? Rebelka z teba!“ usmial sa šibalsky prisadajúc si k nej. Síhar ho teraz azda prvý raz v živote ignorovala. Nie, že by to robila schválne, ale dnes bola natoľko zamyslená nad Nugurom a nad tým, čo s ňou bude, že nevnímala nič iné.

           Niki si odkašľal. Síhar sa strhla a zahľadela sa mu do očí. Neuvedomila si, že teraz jej oči jasne žiaria na zeleno. Na vlasy jej dopadol slnečný lúč, ktorý sa ako jediný predral na malú chvíľu cez mraky a vyčaroval na jej vlasoch úžasné farby – jej zvláštna hnedá sa zmenila na žiarivú tmavú zlatú. Všetko boli čary, ale hoci sa všetci chalani snažili odolať vábeniam dievčat, Síhar by odolal málokto a to najmä preto, že tieto kúzla temer nepoužívala ale keď ich použila, stálo to za to a vyzeralo to prirodzene. Niki zostal sedieť vedľa nej s otvorenými ústami a ona sa svojimi očami vpíjala do tých jeho a on si ani neuvedomoval, že sa mu hrabe v myšlienkach. Síhar zrazu v jeho mysli narazila na tvrdý výstupok, ktorý sa zvíjal a nechcel sa poddať. Síhar stiahla všetku svoju silu dovnútra seba a zrazu ju všetku použila na tvrdý náraz do tohto výstupku, aby ho rozbila... Zrejme však bol dobre chránený a to nielen vôľou, ale aj kúzlom. Síhar sa rozhnevala. Opäť do seba stiahla všetku silu a znova a znova prudko a nečakane narážala na výstupok takou silou, akoby to bol Nugur, keď sa ona snažila pred ním niečo utajiť. Výstupok povolil a Síhar narážala doň ešte prudšie. Keď však videla, čo ukrýval, prudko a urazene sklopila oči. Čaro pominulo a Niki si naraz uvedomil, čo s ním robila a zrazu v sebe pocítil ten čudný pocit podobný strachu, pred niečím alebo niekým, kto je mocnejší, než zvládneme. Neisto sa jej spýtal „Nechcela by si so mnou chodiť?“ Táto veta, na ktorú Síhar tak dlho čakala ju však teraz ťažko ranila a zabodla sa do pravého miesta. Jej hrdé srdce však nedopustilo, aby podľahla. Zrazu sa vzpriamila a hoci nebola vysokej postavy, Niki si teraz popri nej pripadal veľmi malý. „Nie!!!“ odvetila rozhodne hromovým hlasom a sieň zrazu potemnela a zadul poriadny vietor. Svietniky naokolo urobili „puf!“ a nadobro zhasli akoby sa oheň z nich vyparil. Zavial smrteľný chlad a chytil Nikiho za srdce. Nedobrovoľne sa striasol. Síhar, tá Síhar, ktorú predtým poznal ako tiché a milé, trochu zvláštne ale dobre sa učiace dievča, bola zrazu taká strašná. Vyzerala ako stelesnená bohyňa pomsty a keď sa zablýskalo a zahrmelo, už neotáľal a pomaly ohromene koktajúc „fajn, fajn, nechcel som ťa uraziť...“ sa vytratil zo sály.

          Po jeho odchode sa Síhar už nedokázala udržať na nohách a klesla späť pod kamenný oblúk. Následne stratila vedomie a otáľajúci dážď sa začal liať žalostne z oblohy.

          „Potrebuješ sa odreagovať!“ prehlásila rozhodne Kamria, keď sa Síhar na izbe prebrala. „Tu máš, vypi to!“ a podala jej akúsi odporne zapáchajúcu tekutinu. „A buď rada, že o tom nikto nevie!“ „Dlho ťa nebolo ťa sme ťa išli hľadať.“ zaštebotala ustarostene Arina. Síhar sa s námahou posadila na posteli. „Čo sa... ach, už viem!“ vyriekla s námahou a jej priškrtený hlas znel akoby prichádzal z iného sveta.  „Ideme dole! A vzchop sa!!!“ zavelila Kamria a okamžite už Síhar dvíhala z postele. Síhar sa síce nebránila, no nemala veľa chuti ísť na predvianočnú hostinu. Prešli cez otravné Vŕzgajúce dvierka, ktoré by to všetko okamžite rozniesli a Síhar stálo veľa síl sa ovládať natoľko aby vyzerala v pohode a šťastná a navyše v predvianočnej nálade. Ale keď došli pred bránu do hlavnej sály, Síhar sa podlomili kolená, no už nebolo času rozmýšľať.

Kapitola 5. – Nový spolužiak

            Hostinu na Akadémii netreba chápať ako hostinu v pravom zmysle slova. Nebola to žiadna stredoveká hostina ale skôr miesto, kde bolo veľa jedla, ľudia sa neprežierali, každý si mohol vybrať čo mu chutí a hlavne sa stretnúť a pokecať s ostatnými žiakmi školy. Pestrosť žiakov sa tu nedala ani popísať. Najbadanejšie to však bolo na účesoch, z ktorých každý druh tu bol zastúpený aspoň raz. Arina sa okamžite rozbehla za kamarátkami a Kamria ťahala Síhar za ruku od jednej skupinky k druhej. Najviac ľudí sa však samozrejme zgrupilo okolo nového študenta. Keď sa Kamria nasilu predrala cez zástup, kedy viackrát musela použiť zopár zaklínadiel aby sa jej nestalo, že opäť sa jej bude šťukať a štekliť ju v nose, aby sa jej nevyzliekol sveter a neodšmaril sa niekam na koniec radu alebo aby nevyzerala akoby práve ráno vstala z postele – čiže v pyžame a strapatá ako bosorka, atď. dostali sa ku vysokému mladíkovi s ušľachtilou tvárou. Bol bledý, mahagónové vlasy mal učesané do hladkého polcopa a spadali mu voľne na plecia. Črty tváre svojou ušľachtilosťou pripomínali skôr elfa, ako aj celé jeho správanie ako človeka. Vysoké lícne kosti pekne vystupovali, mal vysoké, inteligentné čelo, orlí nos, úzke, pekne vykrojené pery a obrovské tmavohnedé až čierne oči. Rysy tváre boli ostré, no nenarúšali celkovú harmóniu a jemnosť. Veru nejedno dievča už použilo minimálne zaklínadlo Sircianos alebo Achillinus[2]. Jeho príťažlivá tvár priťahovala všetky pohľady ako magnet. Jemné spôsoby a správanie sa zdalo byť od urodzeného a šľachetného kráľa. Oči sa zabodávali pevne do každého srdca a spoznali ho až na dno duše. Aj jemu oči žiarili zvláštnou žiarou. Zrejme však výborne odolával všetkým kúzlam. Síhar vycítila, že je to človek s pevnou vôľou a výnimočnými schopnosťami. Opäť sa ponorila do čítania myšlienok druhého, no jej sily sa od neho odrazili ako na trampolíne. To nečakala. Trampolína[3] je na odrážanie tohto kúzla najúčinnejšia, pretože je pružná a nedá sa rozbiť. Keby bol pevný ako skala, mohla by ho svojou veľkou a občas neovládateľnou silou ťažko zraniť. Bol však pružný a predsa pevný a nedal si nazrieť do myšlienok. Opäť to skúsila keď sa zdalo, že má slabú chvíľku. Jediný výsledok jej snaženia však bol len ten, že sa na ňu vždy skúmavo zahľadel a vzápätí pocítila, ako jej to vracia – snaží sa jej prehrabať do hlavy. A treba priznať, že na to nešiel silou vedomia, ale mal to oveľa vymakanejšie – silou inteligencie a snažil sa do nej dostať okľukami a ona mala čo robiť aby odrážala jeho výpady. Chvíľu sa takto spolu hrali až nakoniec nový prírastok prišiel ku nej a zahľadel sa na ňu pohľadom, ktorý jej pripomenul... Ach nie! – Nugura... „Ty si Síhar, všakže! Ja som Silherin.“ Kamria, ktorá sa akurát pridala k Síhar, oprela sa o stenu a snažila sa do dlane zachytiť čo najviac omrviniek z koláča, čo akurát jedla, a začula posledné slová sa okamžite zapojila „A ty ju odkiaľ poznáš? Nehovoril ti predsa o nej nikto, to viem určite!“. Mladík sa usmial. „Myslím, že by sme si mali nájsť trochu viac súkromia.“ A pohodil hlavou ku dverám a vlasy sa mu prehodili na chrbát. „Ty už takto na ostro, čoooo?...“ doberal si ho zase Damián a Kamria sa rozosmiala až jej v hrdle zabehol kúsok koláča a rozkašľala sa. Síhar mu však kývla a vyšla spolu s ním von. „Radšej niekam, kde nás nikto nebude počuť...“ obzrel sa podozrievavo. „Tu v škole to je nemožné...“ odvetila odmerane Síhar „ale môžeme ísť k jazeru pod kopcom.“ dodala. „Dobre.“ privolil. Keď sa dostali k jazeru, sadli si vedľa seba a dlho do noci sa rozprávali o veciach, ktoré Síhar veľmi uľahčili.