Kapitola 3. - Tajné zhromaždenie

             Nočnou hodinou by ste na chodbách ubytovne akadémie mohli kde-tu zazrieť svetielkujúce oči rôznych farieb a začuť aj tiché kroky. Medessa ich videla tiež, no nebála sa. Iní, nepozvaní by sa jej tiež mali zľaknúť. Aj jej žiarivo žlté oči v tme slabo svietili. Tentokrát však boli akési iné. Už neboli milé a prívetivé. Teraz sa ich zrenička pretiahla zhora nadol a pripomínala skôr oči draka. Ale oči jej nežiarili do oranžova ako by ste čakali ale naozaj mali farbu jasnej žltej alebo zlatej. a žiarili ako dve malé slniečka. Svetlo sa od nich iba neodrážalo ale ho naozaj čiastočne vydávali.

            Zrazu v tesnej miestnosti prerušilo tichú vravu slabé vrznutie dverí. Dnu vstúpila brunetka so zlatistým leskom vo vlasoch i v očiach oblečená do čiernych legín a v tenkom tmavom svetri. Na nohách mala ľahké tenisky. "Medessa! Čakali sme ťa!" neuvážene vykríkla s uľahčujúcim výdychom prváčka na Akadémii z C-triedy. Medessa sa však len unavene zvalila do tmavého kresla blízko blikajúceho ohníka v tesnej kamennej miestnosti v suteréne Akadémie. Už celé storočia sa tu schádzali tajné zhromaždenia určitých študentov so zvláštnymi danosťami. Ledva si stačila vydýchnuť, už jej do ruky strčili šálku silného čaju. Nezasvetení by neprišli na to, že tam je elixír pre stálosť podoby. "Tak ako je na tom? Rýchlo, kým tu ešte nie je!" "Musím priznať, že mám o ňu určité obavy. Už dlho nemala náš elixír aj keď posledné zásoby musíme šetriť. Zo školy vymeškáva hodiny viac než by bolo treba, učí sa len doma, nechodí na obedy a často sa na určitý čas niekam vyparí. Naposledy začarovala učiteľku aby meškala na hodinu a upravila jej pamäť. Myslím si, že to všetko spôsobuje len a len ten nafúkanec Niki. Už dávno to nie je ten vzorný žiak, ktorý bol samá láskavosť a ochota voči tým, čo písali Lebkine zabijaky. Teraz už ani neporadí len prudko odsekne, že ste sa mali učiť... Musím priznať, že som nebola schopná uhliadnuť Síhar a voľačo bližšie vám o nej povie azda iba Kamria - žiačka 3.B triedy, ktorá s ňou chodí do mesta, Síhar ju čakáva na obede atď. A okrem iného..." "Prepáčte, že meškám..." ozvalo sa odo dverí, ktoré iba ticho, nebadateľne vrzli. Medessa i všetci ostatní sa strhli. Toto nečakali. Síhar na ich zhromaždenia zavítala naozaj len keď bolo nevyhnutne treba. "Čo riešite?" opýtala sa Síhar vyhasnutým, tichým hlasom. "Práve riešime teba a tvoju dávku elixíru!" prísne vystriedala Medessu Ariahna - najstaršia členka skupiny. "Ach, áno, myslím, že už by bolo načase sa NEodhaliť." pokúsila sa o vtip, ale pretože bola veľmi unavená, vyznelo to skôr ako urážka. Našťastie si z toho nikto nič nerobil. Ariahna jej bez slova so zachmúrenou tvárou podala pohár s tým istým silným čajom ako mala Medessa. "Mala by si prestať so všetkým tým, čo robíš. Ak chceš, môžeš sa vrátiť k svojej rodine do Farhainských vresovíšť..." "Forohwanských!" zdôraznila Síhar. Nechápala čo je na slove Forohwan nezapamätateľné. "To je predsa jedno! Pôjdeš domov a to je hlavné! Nemôžeme dopustiť, že budeš vymeškávať hodiny len preto, že nie si celkom uzrozumená s tým, prečo sme tu." zakončila nahnevaná Ariahna. "Ak veľmi nehceš, môžeš nás ešte počas nasledujúceho mesiaca presvedčiť, že tu zvládneš ostať. My ti zatiaľ u riaditeľky vybavíme aby si mohla ísť domov." "Veď zachvíľu budú vianočné prázdniny. Načo to chceš robiť takto? A nechaj ma tak. To, ako sa učím a ako žijem, do toho ťa nič!" "Stále ale patríš medzi nás a mala by si k tomu zodpovedne pristupovať ak nás nemieniš prezradiť, čo by teda dobré rozhodne nebolo!"

 

             

             Síhar sa pomaly šuchtala cez zasnežené nádvorie. Bola smutná a nepokojná. Po nociach ju totiž budili nočné mory a srdcervúci rev Nugura. Po čase však ustal a teraz je práve týždeň tomu, čo ho počula naposledy. Z Akadémie sa už nemôže ani pohnúť, pretože všade na ňu striehnu Ariahnini komplici aby okamžite vysypali reči o tom, ako sa neučí, ako po nociach kričí zo sna a ak by objavili ešte aj to, že chodí za Nugurom, bol by to jej koniec na Akadémii. Ako však Nugura poznala, určite by neodišiel len tak - bez rozlúčky, len ak by sa niečo vážne stalo, čiže určite sa ešte vráti. A práve vedomie, že už týždeň Nugura nepočuje, prinášalo utrápenej mysli Síharinej strašlivé nočné mory. V jednej z nich Nugura porazil ohavný čierny drak zo severu a ďalšom ho zabil nejaký človek a hneď na to sa jej snívalo o tom, že kamsi padajú – do priepasti plnej ohňa a že jednoducho Nugur nemôže roztiahnuť krídla a zachrániť sa.

                  Nočné mory boli každou nocou horšie a duševný tlak sa zväčšoval, až to jedného dňa nevydržala a nadala ustavične mrzutému profesorovi Kenwinimu do blbcov, keď povedal, že všetky draky sú hlúpe, nebezpečné a neskrotiteľné zvieratá. Po tejto scéne bolo jasné, že poletí. A keby jej to aj riaditeľka čírou náhodou odpustila, neodpustí jej to Ariahna – najstaršia členka skupiny – chodila do 3.A triedy, no práve kvôli tomu, že nemali medzi sebou žiadneho štvrtáka im rýchlo dochádzali zásoby elixíru pre stálosť podoby a Ariahna z tohto dôvodu bez mihnutia oka vyhodila zo školy každého, kto sa nesprával tak, ako by sa patrilo. Keby mali dosť elixíru, asi by jej to bolo tak tri-päť, no teraz museli šetriť a na to nemohli použiť menej elixíru na každú osobu, pretože by asi bolo veľmi zaujímavé, keby jedného dňa prišli do školy s dračím chvostom... A tak vyhadzovala študentov, ktorí si to nezaslúžili. Zrazu sa k nej pripojila Kamria, ktorá neustále kýchala, kašlala, odŕhala, fŕkala a otriasala sa na všetky strany. Študenti na Akadémii niekedy dokážu byť k sebe naozaj hnusní. Tentoraz im padla za obeť Kamria, ktorá si v prvej chvíli nevedela spomenúť na protikúzlo a tak jej prischlo neustále šteklenie v nose a na všetkých niestach, kde sa nemôžeme poškriabať. „Nevyzeráš moc nadšene...“ prihovorila sa jej a zasa kýchla. Síhar sa na ňu len pozrela. Nepovedala však nič. Komu by tiež v tejto chvíli bolo do reči?! „Ak myslíš ešte stále na tú scénu s tým idiotom, tak si povedz, že ti proste nesiaha ani po členky a vykašli sa naňho...“ a zakašlala, zároveň kýchla a šťuklo sa jej, takže nebolo celkom jasné, čo bol vlastne pôvodný zámer. „Tak čo babenky, vyzeráte ako popálený pikulík[1]!“ zarehotal sa Damián, ktorý nebol k nim nikdy prívetivý a aj teraz vrazil do Kamrie a od Síhar si za to vyslúžil takú snehovú guľu, že sa v mihu roztiahol po zemi aký bol dlhý a  široký. Baby k nemu škodoradostne pribehli a nahli sa nad neho. Kamrii sa zase šťuklo. „Tak ako sa cítiš ty teraz? Asi ako zmrznutý pikulík, čo?“ opáčila nahnevane Síhar. Kamrii sa znova poriadne šťuklo a ona si rukou chytila ústa. „Prosím ťa, už aj ty prestaň!“ obrátila sa otrávene Síhar na Kamriu a urobila zložitý pohyb rukou. Akoby naraz chcela lúsknuť prstami a zároveň si ich o seba pošúchať a rýchlo mykla krútivým pohybom zápästím. Šťukanie i šteklenie v nose v mihu prestalo. Iba kašlanie a kýchanie Kamrii ostalo. „Máš na sebe heslovacie kúzlo tak povedz tým blbom vodným[2], že ak ťa okamžite neodčarujú, tak že im pričarujem taký dlhý nos, že do konca života budú oň zakopávať!“