Kapitola 1. - "Zelenáč"

          Eralgiran pomaly otvorila jedno oko a potom aj druhé. Znudene pozrela nad seba, či náhodou cez noc nezmizla tá odporná mreža nad ňou. Zelené oči sa jej nebezpečne zaleskli, no v najbližšom okamihu sa znudene pretiahla a sťažka si opäť ľahla na zem. „Snáď si nevšimnú, že už som hore...“ odfrkla si a vzápätí predvádzala hlboké, nepravidelné chrápanie. Tu bola pánom ona, to dobre vedela a tí čudní tvorovia na dvoch nohách mali vždy veľa práce ak ju chceli dostať von, no už dávno sa odnaučila otvorene vzdorovať – mala z toho len bitku, krik a bolesť. Inak si však ľudia s ňou poradiť nevedeli. Eralgiran sa však pamätala ešte na Akadémiu, kde sa mala ako v raji. Poslúchala, lebo chcela a keď nechcela nikto s ňou nepohol, jedine kúzla. Tu však boli ľudia, ktorí o čaroch nemali ani tušenia, nuž robili čo si zmysleli. Eralgiran vždy snila o tom, že sa jej odtiaľto snáď raz podarí vypadnúť, no zatiaľ si to nemohla ani predstaviť. Pri myšlienke na Akadémiu sa jej zmocnila taká ľútosť, že snáď by sa aj rozplakala keby to vedela. Nuž znovu namrzene zafučala a mocné prsty na pravej ruke sa zovreli v päsť, ktorá však okamžite povolila. Skrytý pozorovateľ by sa hádam nazdával, že sa čohosi začala báť.

           A naozaj. Z chodby prichádzali akési rozčúlené hlasy. Z nozdier vyšľahol nespokojný dym, ktorý však Eralgiran vzápätí oľutovala. „Von!“ zahučal na ňu z prítmia akýsi tučný chlap s bičom v ruke a surovou tvárou. Eralgiran spod viečok vyšľahol malý, avšak dosť zreteľný ohník a vzápätí jej telo nadobudlo obludných rozmerov a vztýčilo sa do celej výšky. Nemotorne a hlavne nespokojne sa ledva preplazila cez úzke dvere a hneď, len čo hlavu vystrčila, už mala na nej slučku a začali ju strojiť do práce. Naraz ju zaujal nezvyčajný ruch, no len čo sa obzrela, dostala bičom takú ranu, že keby už nebola zvyknutá, vzápätí by sa z nej valil srd ako horská riava, ktorá sa nedá spútať a nepozná prekážky.

           Príčinou bol nový prírastok do rodiny, ak sa spoločenstvo drakov držané každý osamote vôbec dá nazvať rodinou. Búril sa, snažil sa vyslobodiť, až napokon roztiahol mocné krídla a pobúral čo sa dalo. Avšak jediné, čo z toho mal bolo neprípustné tesné prikovanie obručou okolo krku k stene na tri dni bez jedla a vody, no čože je to proti takmer nezdolnému odporu divokého dračieho srdca plného ohňa a túžby po odplate.

           Keď sa Eralgiran večer zmorená vracala z práce a mala jej plné zuby, uprostred siene sa zastavila a zahľadela sa na nový prírastok, ktorý sa ešte stále metal v mocnom zovretí hrubiznej kovovej obruče. Teraz si ho mohla dôkladnejšie obzrieť, lebo večer, po práci ich do klietok vodili oveľa lepší ľudia, než akí ich zobúdzali na úsvite nového dňa. Zastavila sa a so záujmom si prezrela nováčika, ktorý keby nemal k stene prikovanú hlavu, tak ani neviete, kde sa táto časť tela nachádza – tak sa metal. Bol to mladý, temperamentný drak bledozelenej farby so zlatistými pazúrmi i rohmi. Štyri zlaté dlhé rohy zdobili mu hlavu ako koruna lesného kráľa. Kde-tu mal už zacelené vyblednuté jazvy farby, ktorá pripomínala čosi ako mliečnu čokoládu a k nim pribudli teraz čerstvé, otvorené rany, ktorým sa ani nedostalo ošetrenia a vytekala z nich hustá, karmínovo červená krv. Ošetrenie však až tak súrne nepotreboval, no pohľad naň v Eralgiran vzbudil takú ľútosť, že naň zreteľne zafučala, klapla trochu zubami a z papule jej vyšľahlo trochu ohňa, čo sa ako vystrelené pierko vzniesol k stropu a potom zmizol. Bol to len ľahký záblesk svetla, avšak stráž si to všimla a Eralgiran opäť dostala veľkým bičiskom riadnu ranu.

           Ostražito sa obrátila smerom, odkiaľ rana prišla, no nebolo treba. Človek, čo ju viedol sa jej však zastal „Nože, veď ju nechajte, nech trochu podiškuruje s tým nováčikom.“ a šibalsky sa usmial. Bol to absolvent Akadémie, Eralgiran však nikdy nepoznal, pretože tá z Akadémie odišla už dávno. No jej otázku a tvrdenie o tom, že sa to zelenáčovi neoplatí hneď rozlúštil. Po týchto slovách, na ktoré sa ešte stráže hádali sa s ľahkým vrknutím a naklonením hlavy na stranu znovu obrátila k mladému drakovi. Ten však na odpoveď len vzdorovito zasyčal a z papule mu nekontrolovane vyšľahlo trochu ohňa, za čo však okamžite dostal aj „výchovnú“. Drak sa srdom takmer utrhol zo železnej obruče prikovanej nízko nad zemou, avšak tak „dobre“, že si nemohol ľahnúť. Eralgiran sa zľahka otriasla, zo dvakrát klapla zubami a zakaždým vychrlila dohora trochu ohňa, čo znamenalo asi toľko „Hovorím ti, nechaj to tak! Je to márne!“.

            Z výrazných kruhov pod očami a uší zakrytých ostrými pazúrmi sa ráno dalo na Eralgiran ľahko vyčítať, že zelenáč sa zrejme nepoučil. Celú noc sa ozývalo jeho hrozivé syčanie, vrčanie, klapanie zubami, buchot a každú chvíľu bolo vidieť záblesky svetla – to oheň sa bez prestania valil z jeho hrdla. „Toto bude naozaj dlhý čas!“ hovorili si okolité draky zúfalo a azda prvý krát sa do ťažkej práce tešili. Ľudia ich používali na rôzne ťažké práce, neraz i také, že draky im prisahali odplatu, búrili sa a oči sa im nebezpečne blýskali. Mnoho z nich pochádzalo z Akadémie a väčšina drakov sa nikdy nedozvedela pravý dôvod, prečo tu vlastne sú. Boli tu draci z Ulghurdu, draci Sineinenskí, Orveé draci a ešte mnoho ďalších plemien drakov – i miešanci, či vzácne druhy, alebo aj draci z vynikajúcim rodokmeňom, či dokonca aj tie najčistokrvnejšie; no všetky mali jedno spoločné – nedobrovoľne museli vykonávať prácu, ktorú kvôli ich strážcom nenávideli a nesmeli sa spolu stýkať, dokonca ani spolu komunikovať. Tak sa postupne medzi všetkými prítomnými drakmi vyvinula tajná, veľmi ťažko spozorovateľná reč  - aj pohyb kože na určitých miestach na tele niečo znamenalo. Žiadny z ich však nezabudol rodnú, prirodzenú reč tela. K nováčikom sa správali skôr rozumovo než citovo, lebo vedeli, že vzdor a pýcha by nikam neviedli. Eralgiran patrila k vzácnemu druhu kríženca Antylara – hrozivého čiernemo draka zo Severu z plamenným srdcom a neskrotnou mysľou; a Nugura – kríženca mierneho Farauna Zelených lesov Juhu a Antylara. Nugur bol temperamentný druh draka, avšak nebol zlý, len vzdorovitý. K tomuto druhu patril i „zelenáč“. Eralgiranin druh bol vzácny a zvaný Forohwanský. Títo draci boli známi svojím egoizmom, no ak si niekoho zamilovali, nosili by mu aj každý deň modré z neba, keby také bolo. Často bývavali leniví a skôr sa držali pri zemi ako v oblakoch. Huirnská kniha o drakoch, aká sa nachádzala aj v Akadémii ich zaradila do kategórie strednej veľkosti (4-6 ton, samice väčšie ako samce), medzi ohnivé draky, šesťkončatinové (ak rátame aj krídla, ktoré sú tiež končatinami).

           Eralgiran spozornela. Zdalo sa jej, že pomedzi Nugurov sykot a buchot začula zvuk, ktorý znel akoby sa kus rohoviny tvrdo šuchol o betónovú celu, v ktorej bol každý jeden drak. Napäto načúvala. Skutočne – teraz sa ten zvuk ozval znovu. Čulo podvihnutú hlavu teraz zdvihla zo zeme úplne a podišla k mrežiam. Nugur nepočul nič. Bol zabratý do márneho boja s kovovou obručou. Zvuk sa ozval znova.

           Ten zvláštny zvuk pochádzal z rohového bodca na konci chvosta, ktorý mal takmer každý drak a oznamoval prítomnosť nejakej živej bytosti, ktorá nebola obvyklá. Draci sú povestní svojím skvelým čuchom a zdalo sa, že ani tentoraz sa nemýlili. Naozaj. Spoza stĺpu nesmelo vykročilo mladé dievča s mahagónovými vlasmi a trávovo zelenými očami. V podstate sa ničím nelíšilo od ostatných ľudí, no predsa bolo na nej čosi iné a tajomné.

            Bola akási plachá. Akoby sa bála, že ju tu niekto uvidí, pretože tu nemá čo hľadať. Eralgiran v nej okamžite spoznala mladé dievča, čo sa večne prizeralo z diaľky ich práci a veru, neraz aj slzu vyronilo nad ich biedou. Strážcovia ju nemali radi a často ju aj bičom pretiahli, keď sa dostala drakom blízko.

          Ľudia sa jej báli. Nevedno prečo, no  draci jej rozumeli a ona rozumela ich reči a vedela ňou plynule komunikovať. Mladšie prírastky z Akadémie ju vraj poznali ako malé, zdanlivo ustráchané dievčatko, ktoré keď nastúpilo do školy mnohé z nich naučilo hovoriť ľudskou rečou. Keď vystúpila z tieňa, do zelenáča akoby blesk trafil. Zrazu prestal syčať i metať sa a hlavu zdvihol ako najviac sa dalo. Tá mu však rukou mlčky naznačila aby pokračoval. Bez zaváhania urobil ako v tranze to, čo mu kázala. Dievča potom začalo lúštiť kódy, pomocou ktorých mohla otvoriť dvere každého draka. Jedného po druhom ich vyvádzala von a prosila ich pre všetko na svete, aby boli ticho. Veľkým, nemotorným drakom sa v malom priestore síce podarilo párkrát čosi zhodiť, alebo do niečoho nabúrať, no napokon sa šťastne všetci dostali von, pretože všetko zaniklo v Nugurovom hluku a ten sa urputne snažil, aby akýkoľvek rachot vlastným metaním sa prekryl. Najhoršie však bolo dostať z cely úbohého zelenáča prikovaného ku stene. Napokon sa to s veľkými ťažkosťami a nedostatkom času (stráž počula nezvyčajné zvuky, iné ako neustály buchot Nugurského draka a ostatné draky uleteli do hlbín noci) konečne podarilo dostať von. Dievča sa vyhuplo na Nugurov chrbát a ten sa ťažkopádnym behom – ba čo behom – priam cvalom vyrútil zo sály, zdvihol sa na krídla a odletel kamsi do diaľav.