Vďaka, Šahí...

           Hodiny v škole sa mi neskutočne vliekli. Už od rána som bola nedočkavá, lebo mi Katka navrhla, či by mohla ísť spolu so mnou cvičiť Šahí. Tá by mala byť podľa mojich výpočtov práve v loveckej kondícii. Konečne po týždni.

             Dohodli sme sa, že sa stretneme po škole, vezmeme aj druhú Katku a Kiku. No poďme k veci. Doma som sa zase ako obvykle naháňala a v zmätku som zabudla to najdôležitejšie – sokoliarsku brašňu s mäsom... Som ja ale trubka! Behom domov a naspäť. Kým som na baby čakala, Šahina sa mi nepokojne pomrvila na ruke a vzápätí jej z hrdielka vyrazil ostrý, nespokojný škrek. „No áno, áno... Už pôjdeme lietať, neboj.“ Pohladila som ju po brušku. Konečne sme sa zadýchané vytrepali hore na kopce. Šahí zase – ako obvykle – celou cestou pískala do rytmu našich krokov a ako dáma sa nechala niesť na rukavici a udávala tempo. „Tebe sa to povie, ty malá beštia.“ Pokúsila sa Katka o dialóg so Šahí. Tá sa naježila, bojovo vypískla a vtom sme sa všetky rozosmiali.

            Sme na mieste. Najskôr som im vysvetlila zopár vecí, predviedla im názornú ukážku – ako majú chytiť pútka, podať mäso... Potom nasledoval cvičný prílet na šnúre (radšej pre istotu), potom som ju vrhla z rukavice na neďaleký ker. Uvelebila sa tam a na povel poslušne priletela. Zakaždým dostala „pidi“ odmenu v podobe rozmrazenej kuraciny. „Tak a teraz vy. Poď, Kaša, tu máš rukavicu.“ Tie dve si napodiv rozumeli a Katka sa jej nevedela nabažiť. „Dosť, teraz ja...“ „Nie, ja!“ Zrazu sa strhla medzi babami komická hádka, ktorú sa mi podarilo ukončiť pomocou... „Šahí, hop!“ a moja malá samička už aj preletela z Katkinej rukavice na rukáv mojej bundy, kde aj dostala odmenu. „Rukavicu!“ zavelila som. Vyznamenanie sokoliarskej rukavice som musela odteraz spravodlivo organizovať. Ale zmätený dravec sa ocitol na vysokom smreku. A je to tu. ... Nikdy som nevedela liezť po stromoch, ale zaobstarajte si sokola a naučíte sa to za pár minút aj proti svojej vôli. Konáre ma šľahali do tváre a keď som sa konečne k Šahí dostala, krásnym padáčikom zletela na Kašinu ruku. Predstavte si teraz ten super pocit, keď sa teperíte na strom a sokol vám uletí rovno na kamoškinu ruku. Na spiatočnej ceste som neniesla Šahí iba ja. Striedali sme sa.

           Bola som šťastná. Veď ma doteraz mali za blázna s koženou rukavicou. A zaumienila som si, že nastal čas začať učiť Šahí na „vábitko“. Predsa len – naň sokoly ochotnejšie prilietajú ako na rukavicu. A baby budú pri tom.